Prečo sa niektorým ľuďom darí naplniť potenciál, no iným nie.

KAŽDÝ JEDEN Z NÁS MÁ V SEBE OBROVSKÚ KAPACITU, DO KTOREJ MÔŽE, POSTUPNE, POČAS SVOJHO ŽIVOTA DORASTAŤ.

Pod pojmom obrovská kapacita mám na mysli schopnosť človeka stať sa tou najlepšou verziou seba. Najlepšou verziou seba pomenovávam stav, kedy sme schopní rozpoznať svoje dary, kvality, uznať ich, vedome ich používať, prejavovať sa slobodne, zdieľať svoj pohľad s inými a zanechávať za sebou svoju originálnu stopu.

Každému sa však nepodarí naplniť kapacitu svojho potenciálu. V čom tkvie ten zásadný rozdiel, ktorý rozhodne, ako si v tom budeme počínať?

Čo priamo vplýva na náš potenciál?

Kľúč je v tom, aký obraz o samom sebe máme. Ak o sebe premýšľame pekne, ak si pre seba predstavujeme to dobré, príjemné, podporujúce, ak dôverujeme, že si zaslúžime len to najlepšie, tak práve tento prístup zvyšuje predpoklad, že v naplnení potenciálu budeme úspešní. Vďaka takémuto vnútornému nastaveniu dokážeme vnímať akékoľvek prekážky na našej ceste s väčšou ľahkosťou a dokonca aj s vďačnosťou.

Aký je ten váš obraz o sebe?

Skúste sa hneď v tomto momente zamyslieť nad tým, čo si sami o sebe myslíte.
Aký obraz o sebe máte?
Akým človekom ste?
Ako vnímate svoju existenciu na tomto svete?
Potom vnímajte, aký vzťah k tomuto obrazu o sebe máte?

Uvoľňujú sa vám pri tom príjemné pocity? Alebo skôr cítite napätie alebo možno odpor? Nič neanalyzujte a neuchopujte logikou, len si dovoľte cítiť a zvedomovať všetko, čo je ukryté pod povrchom. Ak ste si takéto myšlienky o sebe uvedomili teraz prvýkrát, neznamená to, že ste do tejto chvíle nemali žiaden obraz o sebe. Znamená to iba to, že ste si existencie tohto obrazu neboli vedomí. Naše vnútorné obrazy (nie len tie o sebe) si tvoríme nevedome. A tvoríme si ich neustále. Jediným zrkadlom týchto obrazov je naša realita a to, čo v živote žijeme a aj to, ako to prežívame.

Môžeme sa tak ocitnúť v živote, ktorý tvoríme výlučne našimi reakciami alebo v živote, ktorý je cestou vedomých rozhodnutí a tvorby. V prvom prípade sa niečomu alebo niekomu neustále bránime alebo s niečím bojujeme, vymedzujeme sa. V tom druhom prípade dokážeme žiť v pokoji a v mieri so sebou, životom i ľuďmi okolo nás. A verte alebo nie, toto všetko priamo súvisí s tým, ako vnímame seba a aký vzťah k sebe máme. Našťastie tieto obrazy nemusia byť v našom vnútri uzamknuté a statické. Ich podobu a formu dokážeme ovplyvniť našou vôľou, a to kedykoľvek.

Zdroj: Pixabay

Ako môže rozpoznať, že sme si vytvorili sami o sebe nefunkčný obraz?

Každý máme za sebou iný životný príbeh, iné okolnosti, ktoré formovali naše osobnosti a tiež rôznorodé prostredie, ktorému sme boli vystavení. Toto všetko v nás vytvorilo určitý obraz o sebe samom.

Mnohé presvedčenia, myšlienky, hodnotenia, pravdy nie sú naše, ale za svoje sme ich prijali, a tak sme sa aj prirodzene nastavili. Niečo, čo bolo našou bytostnou súčasťou sme začali vyhodnocovať ako nežiaduce či nesprávne. Iné, naopak, za veľmi dôležité a oveľa hodnejšie našej pozornosti. Len málo ľudí dokázalo, vplyvom rôznych výchovných metód, uniesť tento obrovský tlak z okolia bez toho, aby to nepoškodilo ich zdravý, nezaujatý, otvorený a veľkorysý pohľad samého na seba, ktorý v sebe má väčšina detí.

Dynamika života je veľmi pestrá, ale, čo sa týka obrazov, väčšinou sa (vplyvom prostredia) uchýlime k dvom tendenciám, ktoré sú akoby protipólmi: obraz neomylnosti / superschopností a obraz malosti / nedostatočnosti. Samozrejme neplatí, že ak má človek v niečom nejakú tendenciu, tak to tak funguje vo všetkých oblastiach jeho života. V našom vnútri môžu totiž paralelne existovať obe tendencie, ktoré sú nakombinované v každej oblasti rôzne – v rôznych odtieňoch, v rôznych intenzitách a rôznych prejavoch.

Obraz neomylnosti/ superschopností/ nadhodnocovania

Ak určité obdobie vyrastáme v očakávaní, že sa nesmieme dopúšťať chýb a zlyhaní, tak uveríme, že dokonalosť je to, čo potvrdí našu hodnotu. Uveríme tiež tomu, že svet potrebuje hrdinov, silákov, odvážlivcov a úspešných ľudí a ak máme to šťastie, že sa nám dostalo dostatok fyzickej energie či intelektu, tak si o sebe vytvoríme takýto želaný obraz. Chceme vidieť na sebe len to, čo sa nám podarí a to, vďaka čomu si získavame uznanie, úspech, ocenenie.

Nebolo by na tom nič zlé, keby sa to ale nedialo na úkor inej časti nás, ktorá je tiež našou podstatnou súčasťou. Sú to naše kvality, ktoré sme vyhodnotili ako nevhodné pre „svet úspešných a dokonalých“. Môžu to byť kvality, ako napríklad lenivosť, precitlivenosť, bojácnosť, nespoločenskosť, sebeckosť . Nevedome ich potláčame, vytesňujeme, aby nám nespôsobovali problémy. Keďže sú však naše a tiež túžia po pozornosti a uznaní, tak sa nám v živote neustále pripomínajú. Keď to nejde cez nás samých, tak si nájdu cestu cez iných ľudí. Častokrát si potom nevieme vysvetliť, prečo v nás niektoré prejavy a vlastnosti ľudí vyvolávajú silné reakcie. Zväčša v sebe voči týmto ľuďom zaujmeme postoj, aký sme zaujali k našim potlačeným častiam a kvalitám.

Začneme sa od nich oddeľovať, nadraďovať, pohŕdame nimi (vnútorne alebo aj navonok), vnímame ich ako slabších, neschopnejších alebo opovážlivých. Čím viac potlačeného v sebe máme, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa budeme oddeľovať od viacerých ľudí. Čím väčšia oddelenosť v podobe nadradenosti, tým silnejšiu osamelosť a nepochopenie v sebe cítime. Kruh sa akoby uzatvára a my cítime presne to, čo cítia naše vytesnené časti – samotu, opustenosť, nepochopenie.

Zdroj: Pixabay

Obraz malosti / nedostatočnosti

Životné okolnosti sa v našom živote môžu tiež vyskladať tak, že sa často ocitáme v tieni iných ľudí. Je pre nás náročné a časom aj unavujúce, aby nás bolo vidieť. Ak aj nás je vidieť, tak určite nie vďaka našim kvalitám. Postupne začíname veriť obrazu o samom sebe, že sme menej ako iní ľudia. Porovnávanie sa stane našou bežnou optikou na svet a na ľudí. Naše kvality, ak sme aj nejaké v sebe vnímali, nám už prestávajú stáť za to, aby sme im venovali pozornosť. Skôr sú pre nás záťažou a pripomienkou, že ani zďaleka nestačia na tých, ktorí stoja na výslní. Sú pre nás sklamaním. Postupne ich úplne vytesníme a všetko, čo v sebe malo potenciál nadania a predurčenia, zničíme v obraze priemernosti a sivosti.

To, čo nám stojí za pozornosť sú naše slabosti. Pri logike nášho vlastného porovnávania vyjdeme vždy ako horší. Táto logika nás ubezpečuje v tom, že musíme neustále na sebe niečo opravovať, zlepšovať a najmä hľadať. Je to v centre nášho záujmu. Týmto na seba vyvíjame obrovský tlak, ktorý nám postupne berie radosť zo života. Kvality a dary sa nám však tiež neustále pripomínajú, pretože chcú, aby sme ich používali. Ukazujú sa nám v druhých ľuďoch. Lenže ten smútok a sklamanie, ktoré sme dlho prežívali, nám tieto pripomienky zafarbujú chuťou závisti. Všetkých šikovných, nadaných, úspešných ľudí začneme vnímať ako zlých, odsudzujeme ich a živíme sa domnienkami o nekalosti ich rastu. To všetko preto, aby sme zmiernili našu vnútornú bolesť z prijatia obrazu o našej „malosti“. Aj toto nastavenie nám spôsobuje oddelenosť a pocit samoty.

Cesta spoznania sa v pravdivosti 

Nepríjemné pocity, ktoré prežívame na základe našich vnútorných „vychýlených“ obrazov, slúžia tomu, aby nás dostali späť do rovnováhy a do harmónie sami so sebou. Mnohí ľudia sa mylne nazdávajú, že náš potenciál sa ukrýva výlučne v silných stránkach a talentoch. Nie je to úplne tak. Náš potenciál je vo všetkých našich častiach, bez ohľadu na to, do akého „šuflíka“ sme ich my zaradili. Nie je to o tom, že v sebe budeme vyvyšovať jednu kvalitu nad druhú, na základe konvenčne prijatých právd.

Očami nášho potenciálu

Z pohľadu nášho potenciálu v nás neexistuje nič také, čo by bolo slabosťou, nedokonalosťou, chybou, ktorú treba opraviť. Pre potenciál neexistuje ani nič, čím by sme boli príliš (hluční, tichý, výrazní, pomalí, nápadní, uletení, slobodní, …). Pre náš potenciál je podstatné len to, aby sme sa videli očami milujúceho človeka, ktorému záleží na tom, aby sme sa v konaní riadili radosťou, dobrým pocitom, vášňou. A aby sme tiež dokázali rešpektovať aj pasivitu a oddych, keď to tak cítime. Nie sme stroje, ktoré by mali podávať konštantný výkon, ktoré sú predvídateľné, ktoré majú vopred naplánovanú trajektóriu.

My sme súčasť prírody. Živí a slobodní. Náš rast a vnútorný cyklus podlieha rovnakým zákonitostiam, akým podlieha cyklus stromu, medveďa, ruže či možno aj takej obyčajnej bunky v našom tele. Keď sa naučíme vnímať a počúvať náš osobitý cyklus, rytmus, tempo, keď pochopíme, v akom prostredí sa cítime v bezpečí a podporení, s akými ľuďmi radi tvoríme, tak potom budeme prekvapení, čoho všetkého sme v skutočnosti schopní.

V spolupráci s Janou Balážovou.